Príbeh autora Jakuba Vorobeľa

UMELECKÉ ZVONOLEJÁRSTVO

Keď ešte malému Jakubovi nedovolili pozrieť si zvony zblízka, uvažoval, že si odleje vlastný. "Pred stovkami rokov ľudia vyrobili zvon so zlomkami súčasných technických možností. Tak prečo by som to nezvládol ja, hoci aj v jednoduchých podmienkach malej dielne?"

Rád sa hral s hlinou, možno aj preto neskôr ako remeselník rýchlo prišiel na to, ako namiešať správny pomer hlinenej hmoty, aby nepraskala a bola pri výrobe hlinených foriem na zvony čo najpevnejšia. Každý, kto sa venuje zvonolejárstvu, si svoje know-how veľmi stráži.

Dnes už zanietený zvonolejár objasňuje: "Je nepravdepodobné, že zvedavému mladíkovi by niekto na podnose ponúkol svoje celoživotné poznatky v oblasti výroby zvonov. Remeslo sa zvyčajne dedí z otca na syna a mimo rodinných kruhov sa kľúčové informácie či tajomstvá nevynášajú."

Jakub Vorobeľ preto musel vynaložiť vlastné úsilie na princípe pokus a omyl.

"Rébusy zvonolejárstva som objavoval od základov, štúdiom odbornej literatúry a trpezlivosťou, ktorej som sa na konzervatóriu naučil pod gesciou Jozefa Demjana. Bez nej by som to pravdepodobne do fázy precízne spracovaného zvona nedotiahol."